utorok, 14. októbra 2014

Ó Bože, asi v noci prestanem spávať

Naša slovenčinárka nám raz povedala jednu brutálne hlbokú múdru myšlienku, ktorá mi sem na úvod brutálne hlboko pasuje: Ak ste niekedy mali pocit, že keby ste nespali, všetko by ste stíhali... viete, čo je to stres. A ja teraz veľmi súhlasne prikyvujem. Lebo už veruže viem, čo je to stres. Keby len spánok nebol tak potrebný! 

Ale aby som sa hneď takto zo začiatku tohto článku, ktorý má ako-tak oživiť blog, čo sa pravdepodobne odobral na zimný odpočinok (vysvetlím), idem sa vám s niečím pochváliť. Práve som dočítala Prvú striebornú knihu snov a som a-b-s-o-l-ú-t-n-e nadšená. Kerstin Gier jednoducho neodškriepiteľne vie ako na to! Mala som mierne obavy z toho, že sa jej už nič lepšie ako Drahokamy nepodarí ale toto bolo, vertetomupriatelia, minimálne rovnako dobré ako nadmieru dobré Drahokamy! Hlavná hrdinka mi svojím humorom udrela na strunu (a to až tak, že ma miestami začínala desiť) a ja som sa už veeľmi dlho takto netešila na čítanie knihy. O to horšie je, že je už dočítaná. A ešte horšie je, že permanente, furt, stále a vždy po tom, ako prečítam niečo, čo ma takto nejako podobne chytí za srdce, sa neviem začítať do ničoho iného. Čo znamená, že... Veľa šťastia Škola dobra a zla! (Hej, práve ju začínam čítať, držte päste, má mimoriadne dobré ohlasy.) 
Z toho ste mohli vydedukovať (a ak aj nie, tak vám to pekne priamočiaro napíšem), že je recenzia na Prvú striebornú knihu snov vo výrobnom procese a strašne sa teším na jej písanie! (Až tak veľmi, že si hľadám obrázky s takým nadšením, že vyzerám ako hyperaktívna čivava.) 

A teraz, je mi to ľúto, prichádza tá pochmúrnejšia spleť mojich myšlienok. NIČ NESTÍHAM.


Nerobím nič iné, len sa učím, vybavujem, píšem somariny (to by bolo fajn, keby boli na blog alebo tak podobne), lietam sem a tam, riešim blbé situácie doma (však to možno aj vy poznáte, čo?) a popri tom sa sem-tam najem ale to už poväčšine odpadávam. Dokonca nestíham ani dopozerať štvrtú sériu mojej najnovšej srdcovky - Game of Thrones! 
A viete čo? Brutálne som práve zarebelovala a vykašľala som sa úplne na všetko, len aby som mohla mať nos pricapený na monitore a prsty utekajúce po klávesnici. A viete aký je to oslobodzujúci pocit? 
Huh, ale zas až taký rebel nie som... alebo aspoň dúfam, že nebudem a stihnem dnes vybaviť všetko, čo sa, bohužiaľ, nevie vybaviť samo! (Why God?) Takže takto si dúfam a dúfam a pevne verím, že neodkväcnem na posteľ krátko po pol desiatej ako mám v posledných týždňoch vo zvyku. 
A verte, či nie... na blog ani nepomyslím. Kým nemám písať recenziu. Najlepšie je, že keď si po dvoch týždňoch sadnem za stôl a idem písať, neviem sa písomne vykoktať a miliónkrát to všetko musím opravovať a prepisovať, kým nie som spokojná. Bad life. 

Stačí sa mi na teba pozrieť, Joffrey, a vo vrecku sa mi otvára nožík :3
Hmm. Dnes sa však stala ďalšia neuveriteľná vec (okrem toho, že píšem člááánok) a ja som zašla na dobrú hodinu a niečo do knižnice. A nechýbalo veľa, celú by som ju vyrabovala! Najviac sa však teším Harry Potterovi v angličtine, ak večer neuspeje Škola dobra a zla, doprajem si trochu elixíru detstva na moje novootvorené prázdninami-skoro-zatvorené rany nestíhačiek a hnusákych stresov.
No a teraz už musím ísť nakúpiť lebo mám vybielenú chladničku. 

Ale pochváľte sa, ako sa máte vy? :)

1 komentár: