pondelok, 7. marca 2016

Zapredali by ste dušu za večnú mladosť?

V predslove k svojmu jedinému románu Portrét Doriana Graya Oscar Wilde napísal: „Mravné alebo nemravné knihy neexistujú. Kniha môže byť len dobre napísaná, alebo zle napísaná. Nič iné.“ A o pár riadkov nižšie: „Myšlienka a jazyk sú umeleckými nástrojmi umelca. Neresť a cnosť sú umeleckou látkou umelca.“ Román vznikol v roku 1891 po úspechu jeho poviedkových kníh. Kritici ho označovali za explóziu estetizmu a dekadencie s naznačenou témou homosexuality. To v prudérnej viktoriánskej spoločnosti stačilo na zavrhnutie diela a riadny škandál. Slovenský prekladateľ Ján Vilikovský však upozornil, že „Portrét Doriana Graya je svojím námetom vlastne klasickou moralitou a napriek všetkým ohňostrojom amoralizmu sa končí potrestaním previnilca“. Román rozpráva o túžbe po večnej mladosti a kráse. Maliar Basil Hallward namaľuje portrét osemnásťročného Doriana Graya, mladíka s krásnou tvárou a čistou dušou. Lord Henry Wotton však Dorianovi zdôrazňuje, že mladosť a fyzická krása sú pominuteľné, a nabáda ho, aby ich naplno využil. Dorian podľahne lordovmu vplyvu a zostane večne mladý a krásny, kým čas a Dorianove výčiny sa odrážajú na obraze. Napokon sa krásny zhýralec rozhodne obraz zničiť, no zabije sám seba. Na stene visí Dorianov nepoškvrnený portrét, pod ním leží mŕtvy starec s vyžitou tvárou... Aké aktuálne – v dnešnom čase honby za mladosťou a krásou!

Portrét Doriana Graya je síce klasika, no nie je tak notoricky známa ako trebárs Pýcha a predsudok alebo Búrlivé výšiny. Znamená to však, že je tento mysteriózny príbeh menej kvalitný a pútavý? Tomu som chcela prísť na kĺb a keďže znie námet tejto knihy viac ako zaujímavo, aspoň pre mňa osobne, neotáľala som príliš dlho a siahla som po... filme. Áno, po filmovom spracovaní s názvom Dorian Gray, kde hviezdi v hlavnej úlohe Ben Barnes a.k.a princ Kaspian z Narnie. Veľmi obľubujem pochmúrny Londýn z devätnásteho storočia, čo bolo prvým veľkým plusom tohto príbehu. A keďže som bola s filmom celkom spokojná, zanechal dobrý a znepokojujúci dojem, netrvalo dlho a vrhla som sa aj na jeho knižnú predlohu.


Nikto nepochybuje o kvalitách legendárneho Oscara Wildea, autora tejto knihy. Nikdy predtým som s týmto autorom neprišla do kontaktu, čiže som si nebola celkom istá, čo očakávať.
Už po prológu sa však moja čitateľská duša upokojila a vedela som, že som na správnej adrese dobrému čiateľskému zážitku. Oscar Wilde má úžasné myšlienkové pochody, ktoré dokáže vtesnať do dokonalého výberu slov, ktoré vo vás určite zanechajú dojem. Isté pasáže si vyžadujú väčšiu sústredenosť, to však len dodáva na skvelom dojme z toho, že čítate niečo hodnotné, niečo, čo si túto pozornosť zaslúži.
“Those who find ugly meanings in beautiful things are corrupt without being charming. This is a fault. Those who find beautiful meanings in beautiful things are the cultivated. For these there is hope. They are the elect to whom beautiful things mean only Beauty. There is no such thing as a moral or an immoral book. Books are well written, or badly written. That is all.” 

Veľmi príjemne ma prekvapilo, že v porovnaní s filmom, v knihe sú postavy o niečo mladšie. Dorian má sedemnásť a jeho priatelia, lord Henry a maliar Basil sú približne o desať rokov starší. No povedali by ste, že hlavnou postavou takejto knihy bude sedmnásťročný mládenec?
Pán Gray je očarujúci (keď mamka videla, čo čítam, hneď sa ma pýtala, či to je tých... 50 odtieňov sivej o tom pánovi Greyovi, haha) mladý gantleman, ktorému má problém ktokoľvek odolať už aj bez toho, aby musel svoju dušu zapredať samotnému diablovi. Je slušne vychovaný a má dobré spôsoby, má majetok a skvelú budúcnosť pred sebou. Kým sa ale nespriatelí s umelcom Basilom, ktorý ho považuje za ideál dokonalosti, čo mu dá patrične najavo. A povedzme si pravdu, keby ste z každej strany počúvali, aký ste dokonalý, nechceli by ste, aby to takto zostalo naveky? Každý by si to zaprial, hoci len v kútiku duše.


Spolu s lordom Henrym vstupuje do deja zlo. Henry je pomerne komplikovaná postava, tvorí pekný kontrast k jeho priateľovi Basilovi. Vo filme mi bol nesympatický, tu som ho však považovala za zaujímavú postavu s ešte zaujímavejšou psychológiou. Jeho myšlienky boli poburujúce a Doriana zviedol na zlé chodníčky. Sám však mal len silné reči a skutek utek, ako sa zvykne hovoriť.
Čím viac času trávi mladý Dorian s Henrym, tým viac sa dostáva pod jeho vplyv a vníma svet stále z pokrivenejšieho uhla. Zaľúbi sa. Zničí svoju snúbenicu. A vtedy si prvý raz všimne, že s obrazom, ktorý mu namaľoval jeho drahý Basil, niečo nie je v poriadku. Žeby tá modlitba, ktorej obsahom bolo prianie, aby obraz starol namiesto neho, bola vyslyšaná? A ako veľmi dokáže hriech nakoniec poškodiť a zničiť dušu, ktorá je vložená do obrazu? Po tomto zistení obraz putuje do zamknutej izby, kde ho už nikdy nikto neuvidí. 


Portrét Doriana Graya je kniha, ktorú by som zaradila medzi povinné čítanie. Má úžasnú hĺbku, ktorá poukazuje na problémy ľudskej duše a pokušenia, ktoré nevyjdú z módy nikdy. Oscarovi Wilde-ovi sa podarilo napísať nadčasové dielo. Nepokúša sa moralizovať, nedelí postavy a ani ľudí na dobrých a zlých. Každý máme možnosť výberu a máme ju vždy. A z atmosféry, ktorú sa autorovi podarilo vytvoriť, vám budú po chrbte behať zimomriavky.
“Nowadays people know the price of everything and the value of nothing.” 

Trailer. Ale dosť tam toho vo filme pomenili no.

2 komentáre: