streda, 17. augusta 2016

Hudba, čo ma sprevádza životom

DOBRE, dobre, viem, že mám knižný blog, ale okrem kníh milujem aj hudbu, ako každá správna ľudská bytosť. A istým spôsobom sa mi hudba s knihami spája. Takže dnes sa budem venovať môjmu životnému príbehu, ktorý vám rozpoviem skrz moje obľúbené kapely v danom a istom časovom úseku môjho mladého života. 

Písal sa rok 2011 a začínajúca tínedžerka Petra brázdila vlny internetu, ktorý jej rodičia zadovážili len pred niekoľkými mesiacmi. Práve objavila čaro YouTube a bola ním, jemne povedané, posadnutá. Počúvala som všetko, čo mi prišlo do cesty a snažila som sa vymedziť si nejakú tú cestu v hudbe, nájsť si hudobný štýl a žáner, ktorý ma najviac osloví a bude najviac vyjadrovať moje ja. Mala som obrovský vplyv z každej strany v mojej rodine, nakoľko som odmalička u babky počúvala s ujom Kabát a kapely podobné Kabátu. Čiže, malá vsuvka, Kabát má vždy špeciálne miesto v mojom serdječku, ale predsa len ide skôr o nostalgickú lásku, než ako o niečo, čo by som si sama našla a vybrala.
Oproti ujovi tu sú moje tri úžasné sesternice, ktoré som v danej dobre považovala za bohyne vo veci hudby. Dávali mi najlepšie tipy a ja som ich hudobný vkus milovala. Vždy keď sme k nim šli na návštevu, všetko som z telefónu vymazovala a brala som si kábel k notebooku, aby mi tam mohli doplniť nové pesničky a interpretov. Tak som spoznala Lanu Del Rey, Kylu La Grange, Noah and the Whale, Wolf Gang, Kings of Leon ♥ a mnohých ďalších, ktorí teraz majú, podobne ako Kabát, vyryté svoje iniciálky v mojej hudbnej duši.


Svoju najväčšiu vtedajšiu lásku som však objavila úplne sama. V tom čase som ešte sledovala Óčko a U-čko a MTV, najmä počas učenia (such a bad mistake, Petra) a občas som zahliadla pieseň Let's Kill Tonight od Panic! At the Disco. Páčila sa mi ale nevenovala som jej žiadnu zvýšenú pozornosť a ďalej radšej čakala na Lady Gagu a jej kontroverzné klipy, nad ktorými som krútila hlavou.
Ale potom zahrali aj The Ballad of Mona Lisa a na moje počudovanie pri názve svietil povedomý názov kapely, Panic! At the Disco. A vtedy mi to už nedalo a začala som hľadať, googliť a youtubovať. Zapáčila sa mi aj Ready to Go a objavila som malé pravidlo, ktoré platí až doteraz: Ak sa mi páčia od tej-onej kapely tri pesničky za sebou, mám obrovský problém a týždne plné fanúšikovania se vším všudy pred sebou.

A čo bolo ešte horšie, strašne sa mi páčili Brendon Urie a Ryan Ross. Takže som si stiahla všetky ich albumy a fotky, ktoré som našla a po čase, keď opadlo také to slepé zaľúbenie, som sa stala serióznym fanúšikom, ktorý vedel oceniť ako ich novú tvorbu, tak aj starišu. Netrpezlivo som čakala na ich nový album, ktorý ale prišiel až neskôr a ďalší tento rok, kedy ich už, bohužiaľ, nepočúvam.
Nikdy však nezabudnem na moje divokú lásku k tejto kapele. Myslím, že som poznala vážne všetky ich texty, stále a všade o nich hovorila, každý deň som sa tešila domov zo školy, lebo som vedela, že si ich budem môcť pustiť a o životoch jednotlivých členov kapely som vyňuchala takmer všetko.

Ako čas plynul, moja vášeň k hudbe trošku ochabla, ale na dôvažok sa úplne rozvinula a rozkvtila moja láska ku knihám. Založila som si knižný blog a v podstate všetko, čomu som sa venovala boli knihy a škola. Počas letných večerov som zvykla len tak prechádzať Facebook a púšťať si všelijaké pesničky, čo som tam našla.



A tak som našla pieseň Pieces od Sum 41, ktorá sa mi neuveriteľne dostala pod kožu. Pustila som si zopár ďalších piesní a verdikt bol jasný: nová obľúbená kapela. Nasledovao v podstate všetko to, čo som robila, keď som objavila P!ATD. Tento svet bol pre mňa však trochu nový, Sum 41 boli omnoho rockovejší a ich hudba, najmä vtedajší najnovší album, občas zabiehala aj k metalu. (Nuž, rebélia násťročnej Petry.) Strašne som sa cítila, že akú tvrdú muziku počúvam. Páčilo sa mi, že sú hraví, že experimentujú a že sú o niečo rozmanitejší a dospelejší ako P!ATD. Trpela som, keď hrali v susednom Maďarsku na Sziget festivale a ja som tvrdla doma. Začala som sa obliekať do čiernej a na tašku som si pripla zicherku. Čiže som to myslela naozaj vážne. Chichi. Bola zo mňa pravá rockerka a tak ma začalo brať aj moje okolie. Joj Petra, ako toto vrieskanie môžeš počúvať?
Smaozrejme, keďže som si našla novú obľúbenú kapelu, ktorou som bola posadnutá, rozhodli sa nevydať najbližšie roky žiaden nový album. A čuduj sa svete, vyjde, myslím, tento rok. Počula som z neho zatiaľ jednu pieseň, Fake My Own Death, a narozdiel od nových piesní P!ATD, sa mi páči a na nový album sa teším. A hlavne sa teším, že hlavný spevák Deryck Whibley žije a tvorí, lebo to s ním chvíľu vyzeralo všelijako. 

A keďže ma už všetci brali ako Petru, drsnú rockerku, všimol si to môj ujo, milovník Kabátu, a vzal ma na Rock pod kameňom v Snine, čo je rockovo-metalový festival. A ja som bola nadšená a zomierala som od šťastia. 



Na tomto mieste vznikla moja nová mini-posadnutosť Tobiasom Sammetom, lídrom Avantasie a Edguy. S ním som sa dokonca aj odfotila. Týmto kapelám som síce nebola až taká oddaná ako predošlým dvom, stoja však za zmienku, lebo som bola kvôli Tobiasovi ochotná každú stredu večer počúvať vysielanie nemeckého rádia Radio BOB, len aby som k nemu mala trošku bližšie. Založila som si Twitter, aby som ho mohla sledovať. A seriózne som sa zaujímala o metalovú scénu hudobného sveta. Nepáčili sa mi však všetky ich pesničky, len niektoré, prevažne tie z vtedy najaktuálnejšieho albumu. Preto to nepovažujem za až takú vážnu situáciu.
S nástupom do školy sa vrátila aj moja nenávisť voči nemčine (bez urážky) a upustila som od stredajších večerov v spoločnosti tohto jazyka. V škole som toho mala viac než dosť a začala som sa venovať skôr kamarátkam a knihám. Opäť. Ale stále si niekedy rada pustím ich piesne.



Tu sa už dostávam k mojim dospelejším rokom a začínajúcemu obdivu voči slovenskej hudobnej tvorbe. Začalo sa to v podstate už tým Rockom pod kameňom, pretože som vďaka tomuto festivalu objavila čaro koncertov a festivalov a začala ich vo veľkom navštevovať. Nechýbala som na žiadnom, ktorý sa konal v mojom okolí, a tak je tomu v podstate doteraz. Na jednom z takýchto letných festivalov, na Domaši, sa mi zapáčili Smola a Hrušky, ktorých v podstate stále veľmi ľúbim, a tak sa na to neviem pozrieť takým kritickým okom ako na P!ATD, Sum 41 a Edguy. Spolu so Smola a Hrušky som začala počúvať aj Horkýže Slíže, Heľenine oči, Chiki-Liki-Tu-a a podobne. Mám s nimi kopec fotiek a svoju love k nim ešte nehodlám odhodiť do starého železa. Ide však skôr o festivalovú kapelu, čiže ich počúvam prevažne iba počas koncertov a v okolí festivalov alebo s kamarátmi, ktorí sú rovnakí festivaloví draci ako ja. (Hahah. Joke.)
Doma som si zvykla a zvyknem púšťať skôr niečo na inú nôtu.  


Arctic Monkeys som spoznala tak, že si kamarátka dala k novej titulnej fotke na Facebooku do popisu link s ich pesničkou. Nikdy si tieto linky nepúšťam, ale tu to osud, vesmír, Boh, zariadil tak, že som si ju pustila a páčili sa mi tri pesničky za sebou. Musím sa však priznať, že AM počúvam prevažne iba kvôli hlavnému spevákovi, Alexovi Turnerovi, pretože sa mi veľmi páčia jeho texty a hlas. Zvyšok kapely poznám len veľmi zbežne. Pesničky mám však naštudované všetky a púšťam si ich vždy, keď sa nudím, potrebujem nejaký podmaz alebo už vážne neviem, čo si pustiť. Nikdy ma nesklamú. A vďaka tejto kapele a spevákovi som si veľmi obľúbila akustické live verzie. Mimoriadne pekne vynikne hlas a dostane sa pod kožu. Tiež by ma už veľmi potešil ich nový album.  


Už spolu s AM sme jednou nohou v súčasnosti a totálne do nej vhupneme v spoločnosti twenty one pilots. Lebo tak sa volá moja nová najobľúbenejšia kapela. Objavila som ju vďaka ich piesni Heathens pre Suicide Squad, i keď som ich hľadala už po tom, ako som počula Stressed Out v rádiu. Samozrejme, teraz sú tieto dve pesničky moje najmenej obľúbené. Akože, sú super, ale tie staršie sú... poklad. Okrem ich hudby sa mi páčia aj obaja jej členovia, myslím tým prevažne ich osobnosti, ale nevyzerajú tiež najhoršie (a ja som dievča no, čo narobím). Najviac však oceňujem, keď si kapela dá záležať na svojich textoch a na tom, ako sa prezentuje. A oni si na tom záležať naozaj dajú. Navyše majú rovnako ako AM úžasné live verzie a akustické verzie - musím byť v raji. Takže si krátim a budem krátiť ešte viac ako mesiac prázdnin v spoločnosti nôt TOP. Juch.
Mám však trochu problém zaradiť ich do nejakého žánru. Ale to asi aj oni sami. Nikdy by som nebola povedala, že niečo také budem počúvať. 


 Aké obľúbené kapely/spevákov/speváčky máte vy? Poznáte niekoho z vyššie uvedených?

4 komentáre:

  1. Milujem tieto typy článkov, vždy nachytám pár hudobných tipov. :D
    Počúvam predovšetkým metal a rock a zhodneme sa len na Lane a Kabáte, ale mám aj pár odlišných interpretov, ktorí do týchto žánrov nepatria a to napríklad Eivør, Fever Ray či Melanie Martinez.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. vďaka! :D ooo anooo, aj o Melanie som už počula :)

      Odstrániť
  2. Krásny článok ako vždy :) Ja mám rada Twenty One Pilots ale o tom dobre vieš :)

    OdpovedaťOdstrániť